Paklenica


Župa
:
Zadar - Knin
Nadmorská výška: 0 - 1 757 m
Rozloha: 36,5 km2

Všeobecné informácie
Dva hlboké kaňony Velika Paklenica a Mala Paklenica, smerujúce k moru, sú vryté do horského masívu Velebit a tvoria jadro národného parku. Paklenica je súčasťou pohoria Velebit, ktorý dosahuje maximálnu nadmorskú výšku severne od prímorskej oasady Starigrad-Paklenica (Vaganski vrh, 1 757 m). Toto 145 km dlhé a 10 - 30 km široké horské pásmo, ospevované v mnohých chorvátskych národných piesňach ako záštita národnej slobody, začína pri Senji na severe a siaha až po Knin na juchovýchode. Národný park Paklenica existuje od roku 1949. V roku 1978 prijalo UNESCO celé pohorie Velebit v rámci vedeckého programu "Človek a jeho biosféry" do medzinárodnej siete biosférnych rezervácii. Myšlienka vyhlásiť celú oblasť za národný park sa nestretla s úspechom. Príčinou je veľká rozloha (takmer 2 300 km2) a snaha rozvíjať turistický ruch v pobrežných osadách ležiacich na prahu pohoria. Preto bola za národný park vyhlásená len malá, ale krajinne výnimočne pôvabná a charakteristická časť pohoria a to časť okolo kaňonov Mala a Velika Paklenica. Geologicky je Velebit typicky vápencové pohorie s výraznými krasovými úkazmi. Nie sú tu bežné údolia riek, len na okraji v pobrežnej oblasti sa nachádzajú kaňony vytvorené bystrinami. Tomu zodpovedajú aj tvary reliefov: dominujú strmé skalné vrcholy. Vsakovaním sa vytvorili mnohé otvory a jaskyne.

 Velebit je známy prudkými zmenami počasia a bohatými zrážkami. Výletníci a turisti by mali na to myslieť a aj v lete byť pripravení na zlé počasie. V zime tu často sneží a tvoria sa snehové záveje spôsobené búrlivými búrkami. Na svahoch Velebitu nezriedka spŕchne aj v lete, čím zostáva pobrežie uchránené. Vrcholy, najmä v severnej časti horského masívu, sú často zahalené hmlou. Vstupnou osadou do národného parku je Starigrad-Paklenica, malá osada ležiaca na prímorskej magistrále, asi 50 km juhovýchodne od Karlobagu.
Vegetácia vo Velebite je na prímorskej strane stredomorská, na vnútrozemskej zasa stredoeurópska, dokonca alpská. Na prímorských svahoch, teda aj na území národného parku, prevládajú hraby, duby, jasene a buky. Na strane od náhornej plošiny Lika rastú prevažne buky, jedle a smreky.
Na juhu je vegetácia skromnejšia. Velebit obývajú aj mnohé druhy zvierat, ktoré sú inde v Európe už vzácne: orol skalný, hadiar krátkoprstý, sup bielohlavý, mačka divá, vlk a medveď hnedý. Vo Velebite sa opät rozmnožili rysy, ktoré sem prišli zo Slovinska. V sedemdesiatych rokoch bol v horskom masíve reintrodukovaný kamzík horský.
 Paklenica
Velika Paklenica, väčšia z oboch kaňonov, je 2,5 km dlhá a tiahne sa krížom cez pohorie Velebit. Do kaňonu sa dá dostať po príjazdovej ceste alebo po turistickom chodníku. Z najhlbšieho miesta úzkeho, príkrymi skalnými stenami rámovaného kaňonu, sa na východnej strane týči strmina Anića kuk. Štyristo metrov vysoká skala je najznámejšou lezeckou stenou v Chorvátsku a je výzvou pre všetkých alpinistov. V letných mesiacoch sa tu konajú známe lezecké kurzy, na ktorých sa stretáva množstvo účastníkov i divákov, ktorí z bezprostrednej blízkosti pozorujú dianie na skale. Za skalou Anića smeruje kaňon asi 5 km do stredu pohoria Velebit.
 V národnom parku je mnoho vápencových jaskýň, z ktorých je najkrajšia Mantia peć (Mantia pec). Jaskyňa bola preskúmaná v dĺžke 175 m. Sú v nej pozoruhodné, až 20 m vysoké stalagmity a stalaktity, ako aj podzemné sály, z ktorých najväčšia je 65 m dlhá, 40 m široká a 32 m vysoká. Prehliadka je možná len so sprievodcom a na základe ohlásenia v úrade národného parku (v Starigrade-Paklenici).
 Menší kaňon, Mala Paklenica, nie je tak dobre prístupný ako Velika Paklenica. Turistické cesty sú často neznačkované a v stave, ktorý vyžaduje isté horolezecké skúsenosti a primeranú turistickú výstroj. Preskúmať túto oblasť je ľahšie v lete, keď je možné využiť vyschnuté koryto potoka namiesto cesty. Vtedy Mala Paklenica nie je problémom ani pre netrénovaného turistu.